Posolstvo Jana Husa živé aj naďalej

„Hledaj pravdy, slyš pravdu, uč sě pravdě, miluj pravdu, prav pravdu, drž pravdu, braň pravdy až do smrti.“ (Jan Hus, 1412).

Hoci bolo nedávne 601. výročie krutej smrti veľkého reformátora cirkvi majstra Jána Husa zatienené pretrvávajúcimi dozvukmi šoku z Brexitu, nezabránilo to ľuďom dôstojne si pripomenúť Husovo posolstvo, ktoré sa k nám prihovára už viac ako 600 rokov. Je to dlhá doba. Doba ako symbol toho, že za pravdu sa treba prieť a bojovať za ňu stoj čo stoj.

V dejinách strednej Európy nie je mnoho osobností, ktorých morálny odkaz je aj po vyše pol tisícročí stále živý a aktuálny. Ak ich nie je viac, azda aj v dôsledku toho, že ich odkaz nebol natoľko silný, aby oslovil masy ľudí a stáročia prežil v ich všeobecnom povedomí - obzvlášť v turbulentných dejinách nášho stredoeurópskeho priestoru. Hus to však dokázal a zrejme nebudem ďaleko od pravdy ak skonštatujem, že mnohé jeho apely a tézy by padli na úrodnú pôdu aj dnes. Doba sa zmenila, ľudia nie. Menia sa len kulisy.

Za kritiku vtedajšieho kléru a cirkvených pomerov (napr. predávanie odpustkov) si Hus vyslúžil nálepku kacíra, heretika či diabla. Aj napriek tomu, že nad jeho smrťou vyjadrili ľútosť také autority ako pápeži Ján Pavol II. či František, Hus naďalej zostáva jedným z deliacich faktorov kresťanstva, nakoľko niektoré jeho tézy rímskokatolícka cirkev ešte aj dnes považuje prinajmenšom za mylné. Aj tu však v poslednej dobe došlo k posunu smerujúcemu k vzájomnému dialógu.

Hus, skalopevne presvedčený a opierajúci sa o svoje rigidné morálne zásady, zmenil pohľad prostého ľudu na cirkev ako takú, čím vytvoril fundament pre dodnes existujúce náboženské smery reformácie. A práve z tohto pevného základu vzišiel myšlienkový prúd, ktorý sa o storočie neskôr stal základným pilierom reformného hnutia na čele s Martinom Lutherom. Tým Lutherom, ktorý výrazne zasiahol do chodu európskych, a teda aj našich dejín.

Hrad Muráň v cestopisných poznámkach Johna Pageta

Rozsiahly cestopis Uhorsko a Sedmohradsko patrí k menej známym dielam pojednávajúcim o území Slovenska. Jeho autorom je anglický cestovateľ, agrárnik a publicista John Paget, ktorý sa narodil v roku 1808 v Thorpe Satchville v grófstve Leicestershire. Po štúdiu medicíny v Edinburgu cestoval po Európe, pričom v rokoch 1835 – 1836 navštívil aj Uhorsko. Svoje dojmy z ciest zo začiatku 2. tretiny 19. storočia opísal v diele Uhorsko a Sedmohradsko s poznámkami o ich sociálnych, politických a ekonomických pomeroch, ktoré vyšlo v roku 1839 v Londýne (v nemeckom preklade v roku 1842). Zomrel v roku 1892 v meste Câmpia Turzii v Rumunsku.  Paget na území dnešného Slovenska navštívil pomerne veľa lokalít, medzi ktorými nevynechal ani Muránsky hrad.1 Zavítal sem z Rožňavy, kde sa spolu so svojím sprievodcom rozhodli, že si urobia celodenný výlet a navštívia práve Muránsky hrad. Paget o svojom putovaní píše:

„Naša cesta nás viedla niekoľkými peknými údoliami napájanými čistými potokmi a bola oživovaná zvukom hámrov, ktoré sú súčasťou miestneho priemyslu. Ako sme sa blížili k Muráňu, v značnej vzdialenosti sme videli obrovskú skalu strmo stúpajúcu z údolia, na ktorú sprievodca ukázal ako na cieľ našej cesty. Len sotva sme dokázali vnímať pozostatky hradu, tak malé sa nám javili v porovnaní s ohromnými rozmermi samotného brala.

Hneď na úpätí vrchu leží pekná malá dedinka rovnakého mena, kde sa nám veľký hostinec s nápisom nad bránou „Morantes gaudent Baccho“ javil ako vhodné miesto na ubytovanie. Zostali sme však prekvapení, pretože pri otázke na voľné izby sme zistili, že tam žiadne nie sú. Na naše ďalšie otázky sa nám potom dostalo veľmi nezdvorilých odpovedí. Aj sme zabudli, že cestujeme v sedliackom voze a bez služobníka – to sú dve veci veľmi pod úroveň uhorského gentlemana, ktorý vždy so sebou berie služobníka, hoci len na naplnenie fajky alebo zapálenie ohňa. Je preto zázrak, že nám v hostinci na naše otázky vôbec odpovedali. Získajúc napokon neochotný sľub, že by sme aspoň niečo mohli dostať na večeru a najmúc si sprievodcu na cestu, zamierili sme k hradu.

Trvalo nám dobrú hodinu a pol vystúpiť na vrchol tej skaly. Málo sa dodnes zachovalo z kedysi rozsiahleho hradu. S výnimkou niekoľkých vonkajších múrov, okien a rozpadnutých veží je to kompletná ruina. Minuli sme široké schody vytesané do pevnej skaly a vstúpili sme bránou dobre chránenou dvoma vežami, ktorých základy sú položené v skale. Rozsiahly priestor o veľkosti mnohých akrov bol pokrytý trávou, ktorá bola čerstvo pokosená a uprostred stál malý dom postavený ako ubytovňa pre výletníkov.² Ďaleko nad vzdialené hory sme upreli svoj pohľad, nič len skaly a lesy kam oko dohliadne, kde netrpezlivý potôčik vyhĺbil svoje kamenné koryto a zúrodnil úzku dolinu. A ľahko sme mohli uveriť nášmu sprievodcovi, ktorý, ukazujúc na každú stranu obľúbené útočisko vlka a medveďa, zvolal:, Výborný lovecký revír, v zime tu nikdy nie sme bez vlkov, leto sem len zriedkavo prichádza a medvedice v týchto lesoch rodia dve až tri medvieďatá.‘

Silná pevnosť v samotnom srdci krajiny bola tak často dejiskom vojen, že len sotva sa jej mohli vyhnúť veľké udalosti dávnych čias. Preto sa Muráň častokrát objavuje v dejinných udalostiach Uhorska. Raz sa s ním stretávame ako s útočiskom zradcov a zlodejov, inokedy zase ako s ochrancom kráľovstva a miestom, kde mala byť uložená posvätná koruna Sv. Štefana.“

Paget sa ďalej venuje slávnej histórii hradu, kde pomerne detailne čitateľovi približuje známy príbeh Márie Széchy a Františka Wesselényiho. Z toho vyplýva, že bol veľmi dobre informovaný o udalostiach súvisiacich s obsadením hradu. Okrem toho tvrdí, že v dome v hradnom areáli sa stále nachádza kamenná doska pripomínajúca získanie hradu Wesselényim.³

„Ako sme sa vrátili z našich potuliek po hrade späť do dediny, potešilo nás, že hostinský si o nás napravil mienku. Nielenže nám dal chutnú večeru, ale bez ďalších komplikácií nám aj poskytol pohodlné postele.“ Po návšteve Muráňa sa Paget vrátil späť do Rožňavy, odkiaľ jeho cesta viedla ďalej do Aggteleku a jaskýň v jeho okolí.

Pohľad na Muránsky hrad v Pagetovom cestopise (1839)

Titulná strana Pagetovho cestopisu

           

Poznámky:

¹⁾ Paget navštívil aj Bratislavu, Považie, Oravu, Banskú Štiavnicu, Kremnicu, Detvu, Vysoké Tatry, Spiš, Gemer a ďalšie lokality.

²⁾ Ide o tzv. Dom veliteľa alebo Kapitánsky dom, ktorý bol prestavaný na romantickú útulňu začiatkom 19. storočia. Jeho podoba je zachytená na bližšie nedatovanej starej fotografii, ako aj na akvareli Thomasa Endera spred roku 1875.

³⁾ Paget má na mysli pamätnú dosku pripomínajúcu Wesselényiho obsadenie hradu, ktorá sa nachádzala v Dome veliteľa. Bohužiaľ, v roku 1993 bola z areálu hradu odcudzená, pričom dodnes sa nenašla. Spolu s ňou bola odcudzená taktiež pamätná doska s erbom Széchyovcov, ktorá sa dnes nachádza v Obecnom múzeu Muráň.

 Marek Valko