utorok 7. februára 2012

François Beudant a jeho návšteva Tisovca v roku 1818


        François Sulpice Beudant (5.9.1787 – 10.12.1850) bol významný francúzsky mineralóg a geológ, ktorý bol v roku 1811 vymenovaný za profesora matematiky na univerzite v Avignone a o dva roky neskôr aj za profesora fyziky na univerzite v Marseille. V nasledujúcom roku ho Kráľovská mineralogická spoločnosť vyslala do Anglicka, pričom od tohto momentu sa jeho pozornosť sústredila výlučne na geológiu a príbuzné vedné odbory.
       V roku 1818 Beudant absolvoval na podnet francúzskej vlády geologickú cestu po Uhorsku, ktorej výsledkom bolo jeho rozsiahle 3-zväzkové dielo „Voyage minéralogique et géologique en Hongrie“ (Mineralogická a geologická cesta po Uhorsku), ktoré bolo tlačou vydané roku 1822. Toto dielo vzbudilo v odborných kruhoch značný ohlas a Beudant si ním získal európsku reputáciu. Je zaujímavé, že Beudant dal ako prvý mená takým minerálom ako anglesit, bizmutit a ceruzit. Je po ňom pomenovaný minerál beudantit.

                             
       Obr. 1: Francois Sulpice Beudant (1787 - 1850)              Obr. 2: Titulná strana diela

        Práve v diele „Mineralogická a geologická cesta po Uhorsku“ Beudant pomerne obšírne píše aj o Tisovci a okolí, keď mu venoval dokonca celú desiatu kapitolu s názvom „Okolie Tisovca a určité vrchy v Gemerskej stolici“. Samozrejme, nie je možné a nie je to ani mojou snahou uverejniť všetko, čo si Beudant zanamenal do svojich poznámok, preto na ilustráciu predkladám len úvodnú časť desiatej kapitoly, v ktorej autor veľmi realisticky opisuje svoj príchod, prvú noc a nasledujúci deň v Tisovci. Do mesta dorazil dňa 29. júla 1818 vo večerných hodinách.1 Ale o tom, čo tu po svojom príchode zažil, nám už viac povie samotný autor:

„Pokračujúc v mojej exkurzii som v noci okolo desiatej hodiny prišiel do Tisovca, malého mesta obývaného Slovákmi. Toto mesto sa nachádza uprostred doliny, cez ktorú preteká malá rieka Rimava. Bohužiaľ, nablízku nebol žiadny hostinec, a tak som v snahe zabezpečiť si nocľah oň poprosil miestneho sudcu, ktorý ma priviedol do akejsi úbohej krčmy, kde nebolo absolútne nič okrem slamy na spanie. Nanešťastie, predomnou tam prišlo šesť židov, ktorých špinavé brady a zanedbaný výzor ma prinútili odtiaľ odísť a hľadať nocľah inde. Miestni obyvatelia ma prichýlili do domu s malou komorou plnou cibule, masla a syra, v ktorej mladý muž, syn domáceho, príšerne chrápal. Tu som spoločne s domácim strávil časť noci, zatiaľ čo moji sprievodcovia podľa všetkého nocovali na ulici. Za takýchto okolností mi trvalo hodnú chvíľu, kým som zaspal.
Ráno pred úsvitom som zamieril do stredu mestečka, kde som zhlboka vdychoval čerstvý vzduch a okolo šiestej hodiny ráno som sa už poriadne priblížil k horám, do ktorých som mal namierené. Cestou späť som požiadal o zoznámenie sa s mietnym evanjelickým farárom. V tomto prípade sa na mňa usmialo šťastie, keď ma M. Šulek ochotne prijal a spoločne so svojou manželkou mi poskytli strechu nad hlavou a veľmi srdečne ma pohostili.“

        Nuž, Beudant musel mať po prvej, takmer prebdenej noci, z Tisovca skutočne zmiešané dojmy. Noc strávil v malej komôrke so synom majiteľa domu, ktorý navyše chrápal. Jeho celkový dojem z mesta tak zrejme napravil až ďalší deň, keď sa vybral do okolitých hôr, kde vykonával merania a geologické pozorovania. Cestou späť sa navyše zoznámil s miestnym farárom Gašparom Šulekom a jeho manželkou, ktorí ho, ako píše autor „...ochotne prijali a veľmi srdečne pohostili.“ Beudant pobudol v Tisovci niekoľko dní, počas ktorých podnikal exkurzie do okolitých hôr, pričom si všímal najmä ich geologickú stavbu. Takto postupne navštívil Hradovú či blízke vrchy Muránskej planiny. Určite veľkou pomocou pre neho bolo to, že počas svojho pobytu v Tisovci býval na fare u miestneho evanjelického farára Gašpara Šuleka, ktorý mu ochotne poskytol strechu nad hlavou. Vďaka tomu mal neporovnateľne lepšie podmienky na prácu ako v dome, kde strávil prvú noc.
       Po návšteve Tisovca Beudantove ďalšie kroky smerovali na východ - do blízkej Revúcej a na Železník, ktorý si ako správny geológ nemohol nevšimnúť.

---------------------------------  
1 Presný príchod je možné datovať na základe Beudantovho merania teploty vykonaného 29. 7. 1818 cestou z Ratkovej do Tisovca.
2  Podľa inicály M. Schulek sa môže zdať, že Beudant navštívil významého tisovského evanjelického farára a národného obrodenca Mateja Šuleka. V skutočnosti však nenavštívil Mateja (zomrel r. 1815, bol teda už tri roky po smrti), ale jeho syna Gašpara Šuleka, ktorý vykonával funkciu evanjelického farára v Tisovci v rokoch 1815 – 1820, teda aj počas Beudantovej cesty v roku 1818. Beudantov zápis mena M. Schulek bol spôsobený zrejme tým, že Gašpar si pred priezvisko vpisoval otcovské meno Matej v podobe Gašpar Matej Šulek alebo Gašpar M. Šulek.


Autor: Marek Valko

pondelok 6. februára 2012

Slovensko na Ptolemaiovej mape Magna Germania - časť II.

Pokračovanie 1. časti, ktorú najdete na: http://marek-valko.blogspot.com/2012/02/slovensko-na-ptolemaiovej-mape-magna.html 
   
     Z pomenovaní kmeňov na našom území nachádzame Markomanov („marcomani“) a Kvádov („thuadi“), čo podporuje všeobecne uznávané tvrdenia o pobyte týchto keltských etník na našom území. A práve s hospodárskymi aktivitami spomínaných kmeňov (vrátane Kotinov) súvisí aj ďalší topografický názov na mape - „minera ferri (železné bane). Tacitus vo svojich prácach píše o Kotinoch, ktorí mali bane na železnú rudu v pohorí Luna (rozumej Luna silva- dnešná Poľana), pričom udržiavali čulé obchodné styky s Kvádmi, ktorých zásobovali želenými zbraňami, pretože boli tvrdšie a odolnejšie ako bronzové zbrane Kvádov.

Obr. 4: Detail dnešného územia Slovenska
       Dôležitým toponymom na mape je Eburu, čo je keltské pomenovanie pre kanca resp. vepra. Motiváciou pre pomenovanie tohto azda hradiska bol tvar vrchu, na ktorom sa nachádzalo. V oblasti stredného Slovenska, ktorú obývali spomínané kmene, sa dodes zachovali topografické názvy pomenované po divej zveri. Ide o Ľubietovský Vepor (1277 m n. m.) a Klenovský Vepor (1338 m n. m.), ale aj napr. Braväcovo a i. Práve Ľubietovský Vepor je dobre viditeľný z ohybu Hrona pri Banskej Bystrici, pričom svojím pretiahlym tvarom pripomína ležiaceho kanca, vepra. Takýto tvar reliéfu vznikol vďaka špecifickej geologickej stavbe, na ktorej sa podieľajú hlavne odolné vulkanické horniny ako andezity, ktoré lepšie odolávajú erózno-denudačným procesom než okolité mäkšie horniny, preto tieto kedysi lávové prúdy dnes tvoria výrazné krajinné dominanty. Je teda pravdepodobné, že spomínané Eburu je Ľubietovský Vepor, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že staré hradiská sa v smere toku Hrona za Podbrezovou už nevyskytujú. Otázne však zostáva, či na Ľubietovskom Vepri skutočne kedysi stálo opevnené hradisko keltských kmeňov. Určité odpovede na podobné otázky by mohol poskytnúť archeologický výskum na tejto lokalite. Isté však je, že zo stretegických dôvodov boli vyvýšené miesta mimoriadne vhodné, poskytujúce ďaleké výhľady a prehľad o okolitej krajine a zároveň značne nedostupné, zalesnené, čo v prípade nebezpečenstva zvyšovalo šance obyvateľov na útek pred nebezpečenstvom.
       Poslednými názvami na mape, ktoré môžeme stotožniť s niektorým z našich miest, sú Setina“ a Arsitua“. Jeden z týchto dvoch názvov označuje Sitno, na ktorom kedysi skutočne už v praveku stálo rozsiahle hradisko. S najväčšou pravdepodobnosťou je to však „Arsitua“, pretože sa nachádza v blízkosti Poľany, čo zodpovedá aj reálnemu stavu.
Nevyriešené zostávajú nasledujúce názvy, ktoré geograficky spadajú do oblasti dnešného Slovenska: „Setina, Pariena, Imgona, Anduari, Ananii, Bem ges magna“ a možno aj „sudini, tararate“.

Obr. 5: Stav poznania detailu mapy s územím Slovenska

       Mysím, že hľadať ďalšie geografické názvy na mape a stotožňovať ich s našimi dnešnými mestami je prinajmenšom riskantné a zavádzajúce. Tieto snahy sú silené a súvisia s umelým potvrdením slovanského/slovenského etnika v oblastiach, kde jednoducho nemá čo robiť. Pri čítaní niektorých úvah našich bádateľov sa mi až nechce veriť, kam až rozširujú územie pôsobnosti našich predkov a domnievam sa, že sami neveria tomu, čo píšu.

Moja hypotéza o zobrazení Slovenska na Ptolemaiovej mape je teda nasledovná:

Hranice:
  • Územie Slovenska môžeme na západe ohraničiť riekou Morava tečúcou zo severu na juh a vtekajúcou do Dunaja, pričom ich sútok sa nachádza v blízkosti mesta Eburodani (Brno)
  • Územie Slovenska môžeme na juhu ohraničiť riekou Dunaj (Danubius flu.) tečúcou zo západu na východ
  • Územie Slovenska môžeme na východe ohraničiť pohorím Sliezske Beskydy? (Sarmate montes), ktoré plynulo nadväzuje na Karpaty (Carpatus mons)
  • Ohraničiť územie Slovenska na severe je problematické z hľadiska absencie prírodných bariér (rieky, pohoria)

Geografické názvy:
  • Na mape je zobrazených týchto 6 slovenských geografických pomenovaní: Ľubietovský Vepor (Eburum), Sitno (Arsitua), Poľana (Luna silva), ďalej historická stredoslovenská banská oblasť (minera ferri) a územia obývajúce kmene Markomanov (marcomani) a Kvádov (thuadi).
  • Názvy „Setina, Pariena, Imgona, Anduari, Bem ges magna, sudini“ a azda aj „ananii, tararate“ zostávajú doteraz neidentifikované, pričom ich stotožnenie s dnešnými názvami je možné len ďalším systematickým výskumom


Autor: Marek Valko

Slovensko na Ptolemaiovej mape Magna Germania - časť I.


      Milí čitatelia, v nasledujúcom článku na pokračovanie Vám prinášam môj, dá sa povedať, konzervatívnejší a umiernenejší názor na zobrazenie Slovenska na Ptolemaiovej mape Magna Germania. Mojou pohnútkou pritom bol fakt, že v poslednej dobe sme svedkami rozdielnych subjektívnych interpretácií tejto známej mapy, ktorej autorom je slávny grécky matematik, astronóm a zemepisec Klaudius Ptolemaios (85 – 165 po Kr.). Jednotliví bádatelia sa snažia vidieť v názvoch miest na mape dnešné slovenské mestá, čo je zaiste predstava mimoriadne lákavá, avšak stotožňovať tieto mestá s tými súčasnými na základe 2 až 3 zhodných písmen je prinajmenšom scestné. Preto som sa rohodol uviesť veci na správnu mieru a vniesť do celej problematiky obejktívne fakty, ktoré zmenia Váš pohľad na túto mapu.


Obr. 1: Klaudius Ptolemaios (85 – 165 po Kr.)


      Ptolemaiova mapa Magna Germania zobrazuje dnešný geografický priestor strednej Európy v období približne 150 rokov po Kr. a je tak najstaršou mapou preukázateľne zobrazujúcou územie Slovenska. Je na nej zaznačených celkovo 137 geografických bodov, pričom 94 z nich sú mestá resp. hradiská. Bohužiaľ, poniektorí slovenskí bádatelia sú až natoľko opantaní vidinou senzácií, že nášmu územiu pripisujú akosi priveľa Ptolemaiových názvov na mape. Ich cieľom nie sú len senzácie, ale aj potvrdenie prítomnosti slovanského (aj slovenského) etnika v našom stredoeurópskom priestore. Tak si teda nalejme čistého vína a pozrime sa na mapu triezvo na základe vecných argumentov.


Obr. 2: Mapa Magna Germania s približnou lokalizáciou dnešného územia Slovenska


        Vymedziť územie Slovenska je zdanlivo náročné, nie však nemožné. Najlepším možným indikátorom je predovšetkým poloha miest, riek, názvov kmeňov a pohorí. V roku 2010 zverejnili nemeckí odborníci výsledky 6- ročného systematického výskumu Ptolemaiovej mapy, na základe ktorého stotožnili geografické názvy na mape s dnešnými, prevažne nemeckými, mestami. Okrem toho skúmali aj dve české mestá, ktorým priradili nasledujúce názvy: Praha (Casurgis) a Brno (Eburodani). A práve na základe českých miest približne vieme lokalizovať naše dnešné územie, ktoré sa nachádza východne od rieky tečúcej od severu na juh. Táto rieka pramení v pohorí "Sudete montes", čo sú dnešné Jeseníky na pomedzí Českej republiky a Poľska. Ústi do Dunaja (Danubius flu.) relatívne blízko Brna, a preto môžeme rieku na mape stotožniť s dnešnou Moravou. Takto dostávame západnú hranicu nášho územia.
          Východne nachádzame niekoľko názvov miest (hradísk) a kmeňov. Veľkú časť územia na mape pokrývajú lesy znázornené listnatým a ihličnatými stromami. O Slovensku je známe, že sme prevažne hornatá, zalesnená krajina. Veď lesy zaberajú až 41% z rozlohy štátu (údaj z roku 2009), čo nás radí k najviac zalesneným krajinám Európy. Tento les znázornený viacerými stromami sa tiahne v podstate celým teritóriom od Moravy na západe až po pohorie "Sarmate montes" (Sarmatské hory) na východe. Ťažko povedať, aké pohorie tu Ptolemaios zakreslil, no severne od neho pramení rieka Istula, čo je dnešná najdlhšia poľská rieka – Visla. Preto týmto pohorím môžu byť Sliezske Beskydy. Túto hypotézu potvrdzuje aj fakt, že pohorie "Carpatus mons", teda dnešné Karpaty, sa nachádza od Sarmatských hôr východne. Záhadným však zostáva výrazný 90- stupňový uhol, pod ktorým Sarmatské hory prechádzajú do Karpát.
      Súčasťou rozsiahleho lesa na mape je aj zaujímavé pomenovanie „Luna silva“, čo môžeme preložiť ako „Mesačný les“. Zdanlivo nezrozumiteľný názov, avšak aj vďaka zmienkam významného historika Tacita z čias starovekého Ríma múžeme tento les resp. pohorie stotožniť s dnešnou Poľanou. Motiváciou pre toto pomenovanie bola s určitosťou kaldera vyhasnutej sopky Poľana (vyhasla pred cca 18 miliónmi rokov), ktorá tvarom skutočne pripomína mesačný kotúč, čo naši predkovia veľmi dobre vedeli.


Obr. 3: Kaldera Poľany v tvare mesačného kotúča



...Pokračovanie v nasledujúcom príspevku...

Zborník Montánna história, roč. 3, 2010


         Mladý slovenský historik Miroslav Lacko je zostavovateľom v poradí už 3. ročníka zborníka Montánna história, v ktorom kolektív popredných slovenských historikov a špecialistov z oblasti dejín hospodárstva a techniky prináša výsledky najnovších historických výskumov z dejín baníctva a hutníctva. Ročenka na 304 stranách (z toho 10 v plnej farbe) oboznamuje čitateľov s novými, závažnými poznatkami v rozsiahlych štúdiách venovaných nielen Vrchnému inšpektorskému úradu v Smolníku či dejinám zdravotníckej starostlivosti o baníkov, ale aj ďalším doposiaľ nepublikovaným témam, ktoré predstavujú nesporný prínos pre oblasť dejín montanistiky. To sú dôvody, prečo by 3. ročník zborníka Montánna história rozhodne nemal chýbať v knižnici širokej odbornej i laickej verejosti zaujímajúcej sa o históriu a vývoj tohto odvetvia hospodárstva.


OBSAH

Eva KOWALSKÁ: Slovo na úvod

ŠTÚDIE

Andrea FRÖHLICH: The Confessio Montana, 1559: Composition and Aftermath

Lucia KRCHNÁKOVÁ: Zdravotnícka starostlivosť o baníkov v stredoslovenskej banskej oblasti (so zameraním na pôsobenie a prínos Jána Juraja Hoffingera)

Miroslav LACKO: Príspevok k archontológii Vrchného inšpektorského úradu v Smolníku do roku 1788

Peter KONEČNÝ: Jacquinovo laboratórium a priestory začiatkov výuky metalurgickej chémie v Banskej Štiavnici (1. časť)

Eugen KLADIVÍK: História železorudného závodu Máriahuta vo vlastníctve Banskej a hutnej spoločnosti - s dôrazom na vývoj banskej techniky v rokoch 1906 - 1945

ČLÁNKY

Štefan HURTÍK: Počiatky exploatácie nerastných surovín v Banskej Štiavnici z geologicko-montanistického pohľadu

Silvia LÖRINČÍKOVÁ: Podnikanie aristokracie v oblasti baníctva a hutníctva v 19. storočí na príklade grófa Juraja Andrássyho

Štefan HURTÍK: Historický vývoj používania stavebných kameňov v Banskej Štiavnici

Rudolf MAGULA: Z histórie klasickej výroby cementačnej medi v Smolníku a názory na jej vznik

RECENZIE

Herčko, Ivan. Banícka a lesnícka akadémia - Banská Štiavnica. (Peter KONEČNÝ)

Európsky význam slovenského baníctva v stredoveku a novoveku. Zborník prednášok z medzinárodného sympózia. (Miroslav LACKO)

OSOBNOSŤ

Mgr. Mária Čelková (Miroslav LACKO)

BIBLIOGRAFIA

Výberová bibliografia k dejinám baníctva a hutníctva na Slovensku za rok 2009 (Miroslav LACKO)

  • Zborník v cene 19 eur (vrátane poštovného a balného) si môžete objednať na adrese: 

Slovenská spoločnosť pre sociálne a hospodárske dejiny 
Mlynské Pole 
900 91 Limbach
alebo emailom na: hospodarskedejiny@gmail.com 


Pri objednávke uveďte spôsob platby: na dobierku alebo prevodom.
Pokiaľ máte záujem aj o predchádzajúce ročníky zborníka, kontaktuje prosím vydavateľa na hore uvedenej poštovej resp. emailovej adrese.

                                   

Autor: Marek Valko


nedeľa 5. februára 2012

Jacob von Sandrart - Neue Land Tafel von Hungarn (1664)


Autorom tejto zaujímavej mapy Uhorska je nemecký obchodník s umením, medirytec a vydavateľ Jacob von Sandrart (1630 - 1708), ktorý pôsobil v Norimbergu. Mapa bola vydaná v roku 1664 v Norimbergu a jej celý názov znie "Neue Land Tafel von Hungarn" (Nová tabuľa Uhorska).

                                       Obr. 2: Portrét Jacoba von Sandrarta s manželkou.

Na hornom okraji mapy je uvedený zoznam 55 uhorských kráľov spolu so zoznamom 19 tureckých sultánov. Za týmto registrom zaujme nasledujúce motto: "Ďakovať Bohu alebo zničiť". V pravom dolnom rohu sa nachádza ozdobná kartuša s alegorickou výzdobou a chronogramom (VDMLVIIICI). Vľavo vedľa kartuše je zobrazená grafická mierka aj s uhorskými míľami.

                                      Obr. 3: Detail ozdobnej kartuše s názvom mapy.

V mapovom poli ďalej okrem znakov historických krajín nachádzame aj smerovú ružicou so severom pootočeným  o približne 50 stupňov doľava. Pohoria sú v mape zobrazené kopčekovou metódou, rozsiahle zalesnené oblasti pomocou kresieb stromov. Sandrart pri tvorbe mapy zrejme čerpal zo starších autorov, čo sa odzrkadlilo aj v nepresnostiach a odchýlkach. 
        Územie Slovenska je zakreslené pomerne hustou sieťou riek, miest a dôležitých hradov. Napr. hrad Fiľakovo je vyobrazený s letopočtom 1593, kedy ho späť do cisárskych rúk dobyl Mikuláš Pálffy po takmer 40-ročnej tureckej okupácii. 



                                                                                                                Autor: Marek Valko