„Hledaj pravdy, slyš pravdu, uč sě pravdě,
miluj pravdu, prav pravdu, drž pravdu, braň pravdy až do smrti.“ (Jan Hus,
1412).
Hoci bolo nedávne 601.
výročie krutej smrti veľkého reformátora cirkvi majstra Jána Husa zatienené pretrvávajúcimi
dozvukmi šoku z Brexitu, nezabránilo to ľuďom dôstojne si pripomenúť
Husovo posolstvo, ktoré sa k nám prihovára už viac ako 600 rokov. Je to
dlhá doba. Doba ako symbol toho, že za pravdu sa treba prieť a bojovať za
ňu stoj čo stoj.
V dejinách strednej
Európy nie je mnoho osobností, ktorých morálny odkaz je aj po vyše pol tisícročí stále živý
a aktuálny. Ak ich nie je viac, azda aj v dôsledku toho, že ich odkaz nebol natoľko silný, aby oslovil
masy ľudí a stáročia prežil v ich všeobecnom povedomí - obzvlášť v turbulentných
dejinách nášho stredoeurópskeho priestoru. Hus to však dokázal a zrejme
nebudem ďaleko od pravdy ak skonštatujem, že mnohé jeho apely a tézy by
padli na úrodnú pôdu aj dnes. Doba sa zmenila, ľudia nie. Menia sa len kulisy.
Za kritiku vtedajšieho
kléru a cirkvených pomerov (napr. predávanie odpustkov) si Hus vyslúžil nálepku
kacíra, heretika či diabla. Aj napriek tomu, že nad jeho smrťou vyjadrili
ľútosť také autority ako pápeži Ján Pavol II. či František, Hus naďalej zostáva
jedným z deliacich faktorov kresťanstva, nakoľko niektoré jeho tézy
rímskokatolícka cirkev ešte aj dnes považuje prinajmenšom za mylné. Aj tu však v poslednej
dobe došlo k posunu smerujúcemu k vzájomnému dialógu.
Hus, skalopevne
presvedčený a opierajúci sa o svoje rigidné morálne zásady, zmenil
pohľad prostého ľudu na cirkev ako takú, čím vytvoril fundament pre dodnes existujúce
náboženské smery reformácie. A práve z tohto pevného základu vzišiel
myšlienkový prúd, ktorý sa o storočie neskôr stal základným pilierom
reformného hnutia na čele s Martinom Lutherom. Tým Lutherom, ktorý výrazne
zasiahol do chodu európskych, a teda aj našich dejín.