Gemer, Spiš – likvidácia tradičných baníckych regiónov v praxi

       Myslím, že začať tento príspevok patetickými rečami o bohatej minulosti baníctva a hutníctva na Slovensku je úplne zbytočné. Prakticky v každom lepšom turistickom sprievodcovi po tuzemsku sa môžeme stretnúť s pojmami ako „banícke mesto“ či „technická pamiatka“. Práve tieto fenomény sú dávnymi svedkami umu a prosperity našich predkov, ktorých celoživotnou náplňou bolo rozvíjať nielen ťažbu nerastných surovín, ale aj ich následné spracovanie a distribúciu v štátnom i medzinárodnom kontexte. Iste, banícke mestá s dlhodobou históriou siahajúcou do obdobia vrcholného stredoveku tu boli, sú, aj budú a právom ich dnes môžeme označiť za skvosty nášho kultúrneho dedičstva. Horšie je to už s technickými pamiatkami, ktoré, zdá sa, neprežijú súčasnú generáciu plnú nezáujmu a ignorácie zo strany nielen bežných ľudí, ale aj kompetentných.

        Za príkladmi netreba chodiť ďaleko, veď na Slovensku ich máme mnoho. Stačí spomenúť Gemer alebo Spiš, teda regióny, ktoré v minulosti popri stredoslovenskej banskej oblasti patrili k najvýznamnejším hospodárskym celkom Slovenska v oblasti baníctva a hutníctva. V ťažobnom a spracujúcom priemysle tu počas niekoľkých stáročí pracovali tisícky ľudí, ktorí sa pod vplyvom nesprávnych politických rozhodnutí zo dňa na deň ocitli bez práce, financií, bez ilúzií v lepšiu budúcnosť. Osobne som navštívil viaceré mestá či obce na Gemeri, resp. Spiši, ktoré dodnes so sebou len s námahou nesú ťažké bremeno dôsledkov útlmového programu baníctva. Smutná skutočnosť, že sa s tým dodnes nevyrovnali a nepostavili na vlastné nohy, je zrejmá. Rudňany, Smolník, Rožňava, Slovinky, Železník, Rákoš, Vyšná Slaná, Poproč, Dobšiná, Hnúšťa. To je len niekoľko príbehov so smutným koncom pre ľudí, mestá aj región. Kto nevidel na vlastné oči, neuverí. Ten, kto chce vidieť, ako v praxi vyzerá transformácia hospodárskej politiky Slovenska, nech sa príde presvedčiť. Upozorňujem, je to len pre silné žalúdky.

                                Obr. 1: Zdevastovaný areál závodu v Poproči

                                Obr. 2: Smutná realita v Poproči

Smolník – kedysi slávne banícke mesto, dnes už žiadne stopy po rozsiahlom závode, len kde-tu zo zeme vyčnievajú železné káble, ktoré novodobí prospektori ešte nenašli. Nižná Slaná – unikátna vysoká pec Etelka v žalostnom stave a neprístupná, závod Siderit skrachoval. Rákoš – azda najtragickejší príbeh, z rozsiahleho podniku zostalo len torzo kuplovacej pece (možno je už v zberných surovinách) a ruiny prevádzok. Železník – kedysi líder v ťažbe železnej rudy v Uhorsku, dnes chátrajúca a výrazne depopulačná dedinka v krásnom horskom prostredí. Drnava, Vlachovo – prevažne chátrajúce ruiny. Poproč, Slovinky, Rudňany – obrovské prevádzky, dnes všetky na zaplakanie. Takto by som mohol pokračovať ďalej, ale obávam sa, že by rozsah príspevku príliš narástol. Ostala len nostalgia, spomienky a staré fotografie na časy, ktoré sú už nenávratne preč.

                                Obr. 3: Zo závodu v Smolníku nezostalo okrem zarastených háld prakticky nič

                                Obr. 4: Otrasná realita Slovenskej banskej cesty v Smolníku

                               Obr. 5: Kuplovacia pec v Rákoši ako smutné memento doby

                                Obr. 6: Dom správcu závodu v Rudňanoch

        Preto apelujem na všetkých kompetentných – samosprávy, majiteľov nehnuteľností, pamiatkové orgány a banícke cechy, skúste sa zamyslieť nad skutočným prínosom projektov ako Slovenská banská cesta alebo Slovenská železná cesta. Plány pekné, ale realita je niekde inde. Taktiež organizovanie baníckych šachtágov a podobných podujatí. Iste, myšlienka zachovávať banícke tradície je pekná a ušľachtilá, avšak pre koho ich budeme organizovať o desať, dvadsať rokov? Kde sú konkrétne výsledky odborníkov v geoturizme, ktorých úlohou by mal byť práve rozvoj cestovného ruchu v tejto oblasti? Kde je snaha a iniciatíva finančne poddimenzovaných rezortných orgánov o zachovanie dedičstva našich predkov? Som presvedčený o tom, že financie, ktorými tieto orgány disponujú, sú častokrát vynakladané neefektívne. Je zjavné, že ochrana bansko-hutníckeho dedičstva je v súčasnosti na periférii celospoločenského záujmu, o to väčší obdiv si zaslúži tá hŕstka nadšencov, ktorým osud týchto svedkov stáročnej baníckej histórie nie je ľahostajný.

            O podobných problémoch je potrebné rozprávať otvorene a nahlas. Čo by malo trápiť tých, ktorí sú zainteresovaní, je aj fakt, že susedné krajiny sa nám v ochrane technického pamiatkového fondu vzďaľujú míľovými krokmi. Stačí navštíviť akékoľvek banícke múzeum v Českej republike alebo Rakúsku, kde uvidíte diametrálny rozdiel. Staré banské diela, skanzeny, archaické stroje. Na to všetko je zvedavých množstvo turistov, ktorí aj dnes majú čo obdivovať, vďaka čomu prinášajú nemalé prostriedky do regiónov. U nás je trend, bohužiaľ, opačný. Pamiatky sa likvidujú, chátrajú, a tak postupne prichádzame o to, čo by malo byťpredmetom obnovy, ochrany, záujmu a obdivu zo strany verejnosti. S poľutovaním musím konštatovať, že pri zachovaní status quo u nás pomaly nebude čo chrániť a obdivovať, preto regióny budú aj naďalej ekonomicky stagnovať a bez využitia vysokého prírodného a kultúrno-historického potenciálu sa z nich stanú ešte väčšie centrá nezamestnanosti a kriminality. Stačí len spomenúť nedávny šokujúci prípad likvidácie ťažnej veže v Nižnej Slanej...ale o tom už v niektorom z nasledujúcich príspevkov.

Autor: Marek Valko